Generácia mladých NIE JE stratená

   Titulok, ktorý najviac vystihuje moje pocity, zážitky, keď som sa ako sprievod vybrala s „našimi mladými“ na dve pekné akcie, spojené s hovoreným alebo písaným slovom – Kováčovu Bystricu v Banskej Bystrici a Štúrovo pero vo Zvolene.  O priebehu spomenutých súťaží si viac prečítate v príspevkoch našich študentiek, priamych účastníčok týchto celoslovenských prehliadok. Začíname  Kováčovou Banskou Bystricou, pretože novinárska súťaž Štúrovo pero si zaslúži samostatný i väčší  priestor na zhrnutie všetkých postrehov, dojmov a  informácií. Reportáž z tohto podujatie vám ponúkneme v ďalších číslach nášho časopisu PAIDAGOGOS a v mestských novinách  Teplické zvesti.

  S. Sudorová

KEĎ SA DARÍ AJ V BANSKEJ BYSTRICI

Jeden jarný aprílový deň, slnkom zaliate námestie Banskej Bystrice a 8-členný tím recitátorov na čele s pani profesorkou Sudorovou. Po pripnutí žltých narcisov sme sa presunuli do Literárno-hudobného múzea v Banskej Bystrici, ktoré sa zapĺňalo nervóznymi recitátormi. Súťaž, ktorá nesie názov Kováčová Bystrica (významný slovenský spisovateľ), mala tohto roku  jubilejný 20. ročník.

Rozdelili sme sa do kategórií a odbornej porote predviedli svoj talent. Každý  z nás sa naplno vžil do svojho textu a aj napriek tomu, že sa nám neraz triasli kolená, podali sme skvelý umelecký výkon. Ďalšia kategória sa venovala vlastnej literárnej tvorbe. Naše výtvory sme poslali poštou a na rozbore si vypočuli pripomienky poroty. Boli to však veľmi povzbudivé slová, ktoré nás nakopli k ďalšej tvorbe. Obdivuhodné boli aj deti zo základných škôl, ktoré doniesli svoje vlastné poviedky, cestopisy či básničky. Keď niekto tvrdí, že generácia mladých je stratená, mýli sa, lebo práve takéto deti dokážu svojou detskou fantáziou výstižnejšie opísať problémy nášho sveta.

V nádherných priestoroch múzea sa zhromaždili všetci súťažiaci a prešlo sa k výsledkom.

Za našu školu si odniesli diplomy: Šarlota Šoltésová – 2. miesto poézia, Lucia Bihariová – 1. miesto próza, 2. miesto vlastná literárna tvorba – próza. Všetci sme však odchádzali s krásnym umeleckým zážitkom a novou skúsenosťou. Podujatie Kováčová Bystrica nám utkvie v pamäti ako jeden krásny jarný deň, ktorý sme si osladili v kaviarni koláčikom a kávou a náladu nám nepokazil ani plný autobus, ktorým sme cestovali  kvôli výluke v Uľanke. 

Lucia Bihariová

Ocenená poviedka Lucie Bihariovej

Pocity v notovom zápise

Je ráno. Vonku svieti slnko, ktoré svoje lúče ponára do opustenej miestnosti. Okno, jemne pootvorené, vpúšťa cez seba svieži ranný vzduch. Pohojdáva sa na ňom záclona. Podlaha vŕzga každým krokom. Nie je tu  nič. Len okno, záclona a kroky. Viac krokov. Menej. Viac. Menej. Ticho. Nič. Kroky. Pomalé, tiché a zrazu... Kto? Skôr čo. Stojí tu  starý klavír, na ktorom hrajú len čiastočky prachu. Klavír, ktorého klávesy dávno zabudli na dotyk prstov. Už nevládzu. Skúsim sa ich... Alebo radšej nie. Asi už zabudli, aký tón by mali vydať. Alebo predsa len? Dotknem sa malého c, ktoré namiesto svojho pôvodného zvuku vydá len falošný tón. Asi už zabudlo, to malé c, ako má znieť. Dlho ho nik nepohladil. Dlho na ňom nikto nehral. Chúďa, malé c.

Len klavír. Nikto a nič. Vŕzgajúca podlaha každým krokom a falošné malé c. Kde vlastne som? Táto opustená miestnosť s pootvoreným oknom ma núti myslieť, cítiť, pochopiť jej podstatu...

Čo je to!? Tam na klavíri? Je to.. Nie to určite nie. Ale, áno, vidím správne. Váza plná kvetov. Živých farieb. Takých pestrých a farebných, ako  by ich sem priniesol niekto len včera. Čo včera, len dnes ráno, keď ešte slnečné lúče neboli také silné.

A z ničoho je zrazu klavír a váza kvetov. A kroky. Rýchle. Pomalé. Nechápajúce skutočnosť. A je toto vlastne okamih, ktorý sa dá nazvať skutočnosťou? Nie. Je to niečo viac. Je to pohlcujúca realita, ktorá svojou zvláštnosťou zasahuje do absurdity. Pohráva sa s mojou mysľou. Nerozumiem jej. Ty nerozumieš mne. Nechápeme sa.

Je tam len klavír a váza kvetov. Čerstvých kvetov, ktoré tam priniesol niekto len dnes ráno.

Ale ako, keď kľúč mám len ja?

Ako sa sem dostal?

Mohol to byť hocikto, no zväzkom čerstvých kvetov naladil klavír.

A už hrá aj malé c. Spomenulo si, ako má znieť.

V živote každého z nás sa niekedy klavír našich pocitov rozozvučí. Hrá podľa notového zápisu, ktorý mu určuje postupnosť. A inokedy je ticho. Ani o ňom nevieme. Ale stačí dotyk, úsmev, pohladenie po klávesoch a už hrá. Hrá ticho, hlasnejšie a najhlasnejšie. Klavír. V nás. Náš. Môj alebo tvoj. Je jedno, kto sme. Je jedno, kým sme. Ale niekedy potrebujeme pripomenúť, že sme, kým sme.