Návšteva v Galérii Mikuláša Galandu

  K obrazu výtvarníčky Daniely Krajčovej

  Bola  streda. Slnko pieklo a naša slovenčinárka  sa rozhodla, že nás zoberie do galérie. Popravde, moc sa mi nechcelo, ale nakoniec, všetko dopadlo nad moje očakávanie. Viselo tam veľmi veľa obrazov, ale mňa zaujal hlavne jeden, ktorý svietil najviac medzi všetkými:

  Pozerám na tancujúce farby. Vidím pannu, ktorá číta knihu. Okolo nej poletujú holubičky. Niektoré maľované, iné zasa čisto biele ako šaty anjelov. Na oblohe svieti nádherný mesiac zdobený farbami. Ten mesiac má farbu, akú má tvár ženy, ktorá číta rýmovanú báseň. Podľa mňa číta báseň o láske, nejakej zakázanej, ale krásnej láske.  Vidno to z jej výrazu. Zamyslený, smutný, ale aj šťastný a zamilovaný. Z očí jej žiari smútok a jej krikľavé rúžové pery sú tenké a malé. Má vlasy ako zlatú niť. Jemné, dlhé a hebké. Okolo nej je príroda, ktorá je nádherná ako raj. Raj v ktorom sa nachádza a nechce odísť, lebo je ponorená do písmen, ktoré číta. Obklopujú ju silné staré stromy, do ktorých sa už dlho vyrývajú nožom písmená mien zamilovaných. A pod jej nohami sa nachádza tvor, ktorý mi pripomína viacero zvierat, mačku a jaguára. Jej šaty sú ako more. Nachádzajú sa na nich  svetlá a aj tmavá modrá farba. Jej oblečenie ma upokojuje. Sedí na pni stromu netypického tvaru. Fialovomodrá obloha je zdobená sýtožltými hviezdami.

  Takto by som opísala obraz, ktorý na mňa najviac svietil. Stála som v miestnosti plnej mojich spolužiakov, ale nevnímala som nič okolo seba, iba ženu na obraze, ktorá na mňa uprene hľadela. Obraz ženy videl síce každý pár očí, ale nikto ho nevnímal tak, ako JA .

  Nikola Sekáčová II. B