Neopakovateľné stretnutie s herečkou Zuzanou Rohoňovou - 28.11.2022

  Stará budova pedagogickej školy odchovala už toľko študentov, poslala do života množstvo nových učiteľov, avšak bola aj útočiskom pre tých, ktorí v sebe ešte len hľadali zmysel života, otvorili sa svojim snom, nabrali odvahu, začali ich napĺňať a nakoniec sa našli v niečom inom ako učiteľstve. Jedným z týchto prípadov je aj herečka Slovenského komorného divadla v Martine Zuzana Rohoňová, ktorá síce absolvovala našu pedagogickú školu, nakoniec sa však dostala k tomu, po čom najviac túžila a čo ju roky robí šťastnou – herectvu, ktoré je jej vášňou, neoddeliteľnou súčasťou a druhým domovom.

  Preto nám bolo cťou, keď prijala pozvanie od nášho školského parlamentu na besedu so žiačkami  prvých ročníkov. Po 15 rokoch sa vrátila do areálu školy, prešla gaštanovou alejou ako uličkou spomienok a venovala nám dve vyučovacie hodiny plné rozhovorov, smiechu a uvoľnenej atmosféry.

  Po usadení práčok v hudobnej sále nastalo ticho, ktoré preťali úvodné slová predsedníčky školského parlamentu - Patrície Fidesovej. Tá uviedla našu hostku krátkymi informáciami z jej profesionálneho života a odovzdala jej slovo. Po jej entré nastal čas otázok a odpovedí.

  Aj keď o sebe Zuzka hovorí ako o obyčajnej osobe, skrýva sa v nej veľa optimizmu, zážitkov a charizma, ktorá každého v jej prítomnosti očarí. Prezradila niečo o svojom detstve a hlbokom detskom sne stať sa herečkou. Po skončení základnej školy si netrúfla ísť na konzervatórium, ale po návšteve dňa otvorených dverí na pedagogickej škole sa rozhodla pre štúdiu na nej. Zážitky zo strednej školy, ktoré sa do nej navždy zapísali, neboli úplne také, aké by každý čakal, pretože spomínala hlavne na to, ako rodená Martinčanka vždy po škole musela utekať na vlak do Martina, ktorý večne nestíhala. Preto sa nezúčastňovala ani na mimoškolských aktivitách. Keďže ona so zvyšnými troma spolužiačkami z blízkeho okolia nemali nárok na internát, jedna z jej najlepších skúseností bola, keď mohla prespať na internáte aspoň jednu noc. Aj keby ste od jej hravej povahy čakali, že bola jednou z tých nezbedných študentiek, opak je pravdou. V skutočnosti to bola zodpovedná a poctivá študentka, ktorá nevytŕčala z davu. Nezabudla však spomenúť, že práve táto škola jej dala veľa základov do budúceho štúdia a predmety ako psychológia či pedagogika boli nie len jej obľúbené, ale pomáhajú jej v profesionálnom aj súkromnom živote do dnes.

  Najzaujímavejšou témou pre žiačky bolo zákulisie divadla, ktoré nám Zuzka priblížila v príbehoch i vlastných skúsenostiach. S iskričkami v očiach rozprávala o dvojmesačnej príprave na každé nové predstavenie, na čítačky, vďaka ktorým sa hercom ľahšie pamätá text, ale i o tom, že pred predstavením musia byť herci hodinu vopred v divadle. S humorom dodala, že aj tak najviac času v maskérni strávia ženy a muži sa okolo len nenápadne preplazia. Sama sa však najradšej učí texty doma pri varení, upratovaní, či iných činnostiach. Spomenula, že na rozdiel od nej niektorí kolegovia sa na svoje roly pripravujú priamo v divadle, kde si ich ľahšie zapamätajú kvôli priestorovej predstavivosti. 

  Z davu zaznela aj otázka, ako Zuzka zvláda stres a či má pred vystúpením trému. Aj keď sa to nezdá, tréma ovláda pocity každého herca. Keď stojí v zákulisí tesne pred vystúpením, v bruchu cíti nepokojné motýliky spolu so zvýšeným tepom a búšiacim srdcom. Mladej herečke v týchto momentoch veľmi pomáha dychová koncentrácia, pretože vtedy sa sústredí len na dych, to ju uvoľní a je pripravená podať najlepší výkon. Najhoršie, čo sa však môže hercovi stať, je zabudnutý text uprostred vystúpenia. Aj keď o tom Zuzka hovorila s humorom, v skutočnosti je to jeden z najhorších pocitov na javisku, pretože plynúce nepostrehnuteľné sekundy sa vo vnímaní herca menia na hodiny, zalieva ho pot a nie je schopný normálne myslieť. A potom, akoby sa zrazu niečo preplo, text nabehne a všetko pokračuje ďalej. Samozrejme, v týchto situáciách si aj herci navzájom vedia pomôcť a fungujú ako zohratý organizmus.

  Ďalej v rozhovore sme sa dozvedeli, že divadlo nie je len jej práca, ale aj koníček, ktorý vo svojom voľnom čase rada praktizuje. Často sa stáva, že si zájde na predstavenie do iného divadla a strávi tak príjemný večer v známom priestore avšak z druhej strany, ako diváčka. Okrem divadla tvoria jej psychohygienu prechádzky v prírode, turistika, ale aj čítanie kníh a chvíľky ticha.

  Naša hostka nezabudla spomenúť ani svoje prvé skúsenosti s divadlom, ktoré prišli až počas štúdia na vysokej škole v Banskej Bystrici. Z davu sa ozval smiech, keď už asi po tretíkrát povedala, že jej divadelné začiatky boli hlavne spojené so zastupovaním za tehotné kolegyne. Takto sa dostala i k polročnému vystupovaniu v bábkovom divadle. Keďže témou bola aj vysoká škola, prezradila nám, ako prebiehali prijímačky, ako jej s prípravami na ne pomáhala herečka z martinského divadla a ako si po čase našli k sebe cestu nie len ako kolegyne, ale aj ako výborné kamarátky.

  K tejto téme sa viazala aj otázka, ako veľmi sa dokáže stotožniť s postavou, ktorú hrá. Na odpoveď sme všetci čakali so zatajeným dychom a vtedy Zuzka odpovedala veľmi diplomaticky. ,,Niekedy sa s postavou skrátka nedá stotožniť. Nikdy sa nedokážete vcítiť do kože vraha, pretože ním nie ste, ale snažím sa pochopiť konanie týchto postáv a podať to čo najvierohodnejšie." hovorila s vážnou tvárou.

  Počas besedy sa za usadenou hostkou na stene premietali fotografie dokumentujúce jej kariéru a dotvárali tak celkový obraz jej osobnosti. Je to veľmi sympatická, otvorená a milá slečna, ktorá nemá problém podeliť sa so svojim inšpiratívnym životom s verejnosťou. Možno aj preto sme sa dostali k téme, ktorá len pred nedávnom bola zdrojom jej obáv. Pandémia Covid 19 poznačila mnohé profesie, avšak divadelné herectvo asi najviac. Ľudia nemohli chodiť do divadla a niektorí herci a divadelní zamestnanci v snahe prežiť odišli. Aj keď sa v Zuzkinej hlave zrodili pochybnosti, nedokázala sa vzdať divadla a napriek všetkému zostala. Dnes je šťastná, že sedadlá v hľadisku sa znova plnia publikom a vidí, že to čo robí, má zmysel.

  Dokázala tak, že človek sa nemusí fixovať iba na jednu úlohu v živote, ale môže dosiahnuť čokoľvek, čo si zaumieni, len treba urobiť prvé kroky a ísť za svojim šťastím. Aj keď ona hovorí, že veľmi obdivuje všetkých učiteľov, ktorí sa podujali vychovávať novú generáciu, nevie si predstaviť, že by sa mala vzdať divadelného pódia a robiť niečo iné ako hrať. Bolo vidno, že jej práca je jej súčasťou a naozaj v nej našla samú seba.

  Preto dúfame, že aj prváčky pochopili náš zámer a Zuzka Rohoňová im bola inšpiráciou do života a motiváciou k ďalším krokom do budúcnosti.

  Na záver sme sa s našou hostkou rozlúčili kyticou kvetín a malými prezentami, ktorými si môže pripomenúť štúdium na našej škole. Ďakujeme, že si na nás našla čas a bola taká ústretová a priateľská.

  Aneta Duchoňová, medialistka ŠP