Konečne opäť na cestách

Niť našich každoročných potuliek po Európe pretrhla celosvetová pandémia Covidu spojená s cestovateľskými i osobnými obmedzeniami a všadeprítomným strachom. Našťastie, nič netrvá večne. Pandémia pominula. Svet sa na chvíľu vrátil do normálnych koľají. Ale prišla ďalšia kríza. Ekonomická. A s ňou spojená dilema. Budú mať rodičia dosť financií na to, aby mohli dovoliť svojim deťom cestovať do zahraničia? Čo tu človek narozmýšľa?! Povedala som si: „Ak nevyskúšaš, nebudeš vedieť!“ A tak som sa pustila do hľadania ponúk školských poznávacích zájazdov. Keď som našla ten najatraktívnejší, zverejnila som ponuku našim študentom. A stalo sa, s čím som vôbec nepočítala. Záujem bol enormný! No kapacita aj toho najväčšieho autobusu obmedzená, preto mohlo na zájazd vycestovať len 58 študentiek. Zo širokej ponuky cestovnej kancelárie Školní zájezdy ma najviac oslovil 6-dňový zájazd 10-krát za pamiatkami UNESCO.

Prvý májový deň nám na cestu pripravil nádherné slnečné počasie s primeranou teplotou. Miestom zrazu bolo parkovisko pri Bille o pol jedenástej dopoludnia, naložili sme batožinu, rozdali červené šatky slúžiace ako identifikátory našej skupiny, rozlúčili sa s rodinnými príslušníkmi a nasadli do autobusu dychtiac po spoznávaní nových miest. Krajina za oknom sa mihala, menila svoj reliéf a povinné zastávky nám dávali možnosti načerpania energie do ďalších dní. Noc v autobuse je vždy náročná. Človek si nevie nájsť tú správnu polohu, nedokáže poriadne zaspať, ale vnútorné nadšenie, pocit, že o pár hodín vystúpi na neznámom mieste, dodá dostatok síl.

Ranné Bruggy nás privítali jemným oparom, z ktorého sa zubato usmievalo slnko. Pohľad na vyľudnené mesto pripomínal impresionistické maľby a my sme sa ako dlhý červený had ospalo presúvali po driemajúcich stredovekých uličkách, v ktorých sa rozliehal iba hlas našej sprievodkyne Ivetky. Nadšene nám rozprávala o zašlej sláve tohto kedysi významného obchodného mesta, o kostoloch, najmä o Kostole svätej krvi, v ktorom sa údajne nachádza schránka s kvapkou Kristovej krvi, kláštore, o jednej z najstarších nemocníc v Európe Nemocnici sv. Jána a mnohých iných pamiatkach, až sme sa ocitli v srdci mestečka na námestí Markt, kde sme si dali na hodinu rozchod, kým sa tí, ktorí mali záujem vystúpiť po 366 schodoch na vrchol veže Belfort, ktorá je spolu s mestom od roku 1999 zapísaná v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO, nevrátia späť. V tom čase sa už mesto začalo prebúdzať, ulice zapĺňať autami, cyklistami a chodcami, ožili kaviarničky, obchody a svieže ráno sa zmenilo na teplý slnečný deň. Presunuli sme sa ku kanálom. Bruggy sú, podobne ako niektoré iné európske mestá, označované za Benátky severu vďaka rozsiahlemu systému kanálov. Tu na naše študentky čakalo prekvapenie. Po mojej žiadosti rodičovská rada odsúhlasila zafinancovanie plavby po kanáloch všetkým účastníčkam zájazdu, čo sa stretlo s obrovským nadšením a spontánnym potleskom. Študentky si užili takmer hodinovú plavbu aj s mimoriadne živým výkladom nášho lodivoda. Pauza na obed každému padla vhod, po ktorej sme sa ponorili do histórie spoznania a spracovania obľúbených kakaových bôbov v múzeu čokolády. Nabažené sladkou vôňou sme prešli pár uličkami do múzea ďalšieho typického belgického pokrmu – hranoliek. Poslednou zastávkou v Bruggách boli majestátne veterné mlyny na okraji centra, z kadiaľ sme zamierili späť do pulzujúceho srdca mesta na nákup suvenírov. Uchodené, ale spokojné sme si sadli do autobusu, ktorý nás unášal do francúzskeho mesta Lille na nocľah vo veľmi skromnom hoteli, ale dôležité pre nás bolo, že sa konečne vyspíme na posteliach.

Skoré ranné vstávanie sa nikomu nepozdávalo, ale vykompenzovali ho chutné raňajky a evidentné prekvapenie študentiek z prechodu cez hraničné prechody so všetkými kontrolami a colníkmi i samotný Eurotunel, ktorý si predstavovali úplne ináč. Na druhej strane kanála La Manche na nás čakal na kopci majestátne sa vypínajúci hrad Dover, ktorý vystaval okolo už predtým postaveného anglosaského kostola sv. Márie a rímskeho majáku Viliam Dobyvateľ na konci 11.storočia. Odvtedy si hrad prešiel bohatou históriou a svoju významnú úlohu zohrali jeho tunely počas druhej svetovej vojny. Postavený na ťažko dostupných, no malebných bielych doverských útesoch sa skvie vo svojej sláve nad krajinou a je často navštevovanou pamiatkou s mnohými podujatiami pre dospelých i rodiny s deťmi počas celého roka. Jeho návšteva určite stojí za to! Rozlúčili sme sa s pobrežím a po pár míľach jazdenia vľavo, na ktoré sme si museli zvyknúť, na nás z diaľky hľadela veľkolepá katedrála v Canterbury (tiež zapísaná v zozname UNESCO). Malé mestečko už predstavovalo typickú britskú stredovekú i viktoriánsku architektúru a po dvojhodinovej pauze na obed a nákupy sme sa stretli pred dych vyrážajúcou románsko-gotickou katedrálou postavenou na mieste kostola zo 6.storočia. Katedrála je sídlom arcibiskupa a práve v nej bol v roku 1170 zavraždený jeden z najvplyvnejších arcibiskupov Thomas Becket, na počesť ktorého sem dlhé storočia veriaci chodili na púte. V meste žil a tvoril britský spisovateľ, poet, filozof, astronóm a diplomat Geoffrey Chaucer, známy zbierkou príbehov Canterburské poviedky, ktorý bol ako prvý pochovaný v tzv. Kútiku básnikov vo Westminsterskom opátstve v Londýne. Po náročnom dni sme smerovali do Londýna, kde si mali naše študentky vyzdvihnúť hostiteľské rodiny. Každá bola zvedavá, u koho bude bývať. Boli aj študentky, ktorým sa splnili ich očakávania, a to, že budú mať černošskú rodinu.

Ďalšie ráno bolo uštebotané, pretože študentky si chceli vymeniť svoje skúsenosti z hostiteľských rodín a najmä mierny kultúrny šok, pretože Briti okrem toho, že bývajú v omnoho menších, tmavších a chladných domoch, ich spôsob života sa líši od toho nášho. Dôležitejšie sú pre nich voľné chvíle s rodinou na pikniku v parku a socializácia. Ani sme sa nenazdali a zas sme pochodovali k mohutným prehistorickým megalitom v Stonhenge a z tadiaľ sme smerovali na západ do vychýrených starorímskych kúpeľov v meste Bath. Na základe archeologických vykopávok je zjavné, že okolie horúcich prameňov bolo osídlené už 8000 rokov pred našim letopočtom a v roku 43 tu Rimania postavili mesto Aquae Sulis s jedinečnými kúpeľnými budovami, ktoré možno obdivovať v zachovalom stave dodnes. Po odchode Rimanov začalo mesto upadať, no revitalizáciu mu priniesli návštevy kráľovskej rodiny v 16. a 17.storočí, kedy sa zas začalo rozmáhať. Popularitu mesta určite podporila spisovateľka Jane Austinová, ktorá sa sem s rodinou presťahovala a dnes tu nájdeme jej múzeum, ako aj slávny spisovateľ Charles Dickens. Večerný návrat do rodín sprevádzal typický britský dážď.

Posledný deň nášho zájazdu bol venovaný hlavnému mestu Veľkej Británie – Londýnu, ktorý sa už chystal na výnimočnú korunováciu Karola III., čo sme mali možnosť pocítiť našťastie až v popoludňajších hodinách, keď sme sa snažili tlačiac sa v dave domácich i turistov prezrieť si Parlament a Westminsterské opátstvo. Ráno, po naložení batožiny do autobusu, sme vystúpili v okrajovej časti širšieho centra Londýna Greenwich, z kadiaľ sme sa presunuli do centra mesta metrom, čo bol pre mnohé študentky opäť nový zážitok. Najskôr sme si pozreli otvárací most Tower Bridge, hrad Tower a katedrálu sv. Pavla, kde nás chytila krátka letná búrka, malá ukážka anglického počasia. Opäť sme použili transport metrom k už spomínanému Parlamentu a odtiaľ peši popri stanovom mestečku čakajúcich a radujúcich sa Britov na korunováciu k Buckinghamskému palácu a na námestie Piccadilly, ktoré je centrom zábavy a časťou ktorého je preslávená Čínska štvrť, kde máte pocit, že ste sa zrazu ocitli v srdci Ázie. Celodenná ochutnávka Londýna nám zostala vpečatená v nohách. Presun metrom k autobusu padol vhod. Pred dlhou cestou domov sme si ešte nakúpili jedlo, navštívili toalety a pohľadom sme sa rozlúčili s Londýnom a anglickým vidiekom. V doverskom prístave nás už čakal trajekt, na ktorom sme dostali ako poďakovanie od cestovnej kancelárie voucher na večeru a po vylodení už nikto nemal problém so spaním v autobuse, pretože nás všetkých priľahlo celotýždňové chodenie a únava. Do Teplíc sme sa vrátili v sobotu 6. mája vo večerných hodinách. Študentky už čakali netrpezliví rodičia, ktorí si ich spokojne odviezli domov.

Z rozhovorov so študentkami počas zájazdu som sa dozvedela, že sa im na cestách mimoriadne páčilo. Niektoré oslovili úžasné historické pamiatky, iné zas príroda. Pre mnohé bolo cestovanie metrom výnimočné, hoc mali pred ním veľký rešpekt. Väčšine sa páčilo, že sme cez La Manche išli kombinovane, čiže mali možnosť vyskúšať si aj plavbu na trajekte, aj cestu tunelom. Bezpochyby jedným z najsilnejších zážitkov bol pobyt v hostiteľských rodinách, kde okrem obligátnych reálií museli aktívne využiť svoje znalosti cudzieho jazyka, čo mnohé z nich povzbudilo. V návale pozitívnych emócií z cestovania sa už na spiatočnej ceste pýtali na budúcoročný zájazd. S istotou môžem povedať, že sa uskutoční, ale konkrétna destinácia zatiaľ zostáva tajomstvom. Do konca školského roka sa každý dozvie podstatné informácie a bude sa môcť zariadiť. Touto cestou by som sa chcela poďakovať všetkým zúčastneným študentkám za ich správanie a prístup, ich rodičom, že im dopriali spoznať kúsok našej úžasnej Európy, svojim kolegyniam, ktoré boli nápomocné v rôznych situáciách, rodičovskej rade za ich finančnú pomoc a podporu idey cestovania a vedeniu školy za umožnenie realizácie zájazdu. Teším sa na ďalšie cestovateľské zážitky!

Mgr. Natália Zajacová

 

 

 

 

Pozrite si galériu fotografií kliknutím na obrázok