Z triednických hodín na tému medziľudských vzťahov

Bez dažďa kvety nenarastú

(citový denník)

Listy padali pomaly zo stromov na vlhkú, popršanú zem. Auto zastavilo pred neznámym miestom, ktoré oddnes malo byť jej druhým domovom. Septembrové počasie akoby odrážalo jej pocity, sem-tam plač, neistota, strach, no zároveň obrovská viera, že bude dobre. Tá viera v dobro, ktorú v sebe nosila, občas prerastala do naivity. Verila, že keď sa ku všetkým bude správať krásne, milo a láskavo, budú ju mať radi, budú sa k nej správať rovnako. Takáto bola Lea – nekonečne láskavá, empatická, ale aj očarujúco naivná.

„Milý denníček, už som sa zoznámila so svojimi novými spolužiačkami a spolubývajúcimi. Sú úžasné. Vďaka ti za ne, Bože. Už sa tak teším na tento rok. Niekde vo vnútri mám strach, ale verím, že bude dobre.“

Toto robila vždy – ďakovala Bohu. Jej oči slúžili na to, aby hľadali v ľuďoch primárne to dobré. Niekedy v tých ľuďoch ani nebolo toľko dobra, koľko ho v nich dokázala nájsť ona.

Po mesiaci na internáte, kde bola kopa žiakov, sa cítila osamelá, nechcená. A čím viac sa približovala k svojej izbe, tým viac sa ten pocit prázdnoty prehlboval. „Baby, idete dnes na obed?“ spýtala sa svojich spolubývajúcich. Odpoveďou jej bolo buď mrazivé ticho, alebo zúrivé odvrknutie, „hej, ideme, my dve, bez teba!“

Každý večer jej tvár zalievali slzy. Nebolo ich málo. Keď volala rodičom, plakali s ňou, lebo toto je údelom rodičovstva – zakaždým prežívať radosť i smútok svojho dieťaťa, a to dvojnásobne. Leini rodičia by vedeli rozprávať o tých najhorších pocitoch  na svete, o beznádeji a zlosti,  keď ich dieťaťu niekto ubližuje a oni s tým nemôžu nič spraviť.

„Bože, prečo si toto dovolil? Čo som komu urobila? Zaslúžim si to?“

Toto sa ho pýtala, ale on neodpovedal. Razom prestala mať potrebu zapisovať si do denníčka. Namiesto toho uvažovala nad tým, čo robí zle. Toto robila vždy – rozmýšľala, niekedy až príliš. Mala na práci iné veci, ako písať do denníčka. Myslela na to, ako byť lepšou, aby ju mali radi. Všetci jej hovorili: „Veď sa k nim správaj tak, ako sa správajú oni k tebe.“ Ale ona to nedokázala. Niekto by povedal, že bola slabá, ale pravda je taká, že toľko sily zachovať sa tak, ako to dokázala ONA, by nemal hocikto.

Nikto neverí v ľudstvo tak ako ONA. Lebo ona je stelesnením  lásky, pokory, vďačnosti a ochoty pomôcť. 

„Drahý denníček,

konečne som ťa našla! Toľko ti toho musím povedať. Prešli štyri roky a ja už nie som taká, aká  som na internát prichádzala. Zmenila som sa. Okolnosti ma zmenili. Veľa ľudí si myslí, že najviac bolí, keď ich niekto udrie päsťou. Ja však viem, že to nie je pravda. Prišla som na to, že bolestivejšie ako päste dokážu byť slová vyslovené s úmyslom ublížiť, zraniť. Zistila som, že jeden z najhorších pocitov, aké môžeme zažiť, je byť v miestnosti plnej ľudí a aj napriek tomu sa cítiť osamelý.“

Ako tak po dlhej prestávke zapisovala stránky svojho denníčka, slzy jej stekali po tvári.

„Ďakujem ti, pane, za všetkých ľudí, ktorých si mi  zoslal do cesty, ešte väčšmi ďakujem za tých, ktorí mi ublížili, lebo oni mi pomohli nájsť to, čo som tak veľmi hľadala – samu seba.“

Zistila, že toto musela zažiť. Aj keď to bolelo, aj keď to nebolo pekné, ale teraz je vďačná. Mohlo by sa zdať, že je rovnaká, lebo stále, všade, kde  príde , so sebou prinesie lásku, empatiu, pokoru, vďačnosť a úsmev. Jej oči stále v ľuďoch hľadajú dobro, no všetko, čo prežila, ju zmenilo.

Už nie je naivná. Vie, že aj keď bude najlepšia na svete, vždy sa nájdu ľudia, ktorí ju nebudú mať radi, ale je s tým zmierená, lebo sebavedomie nie je o tom, páčiť sa všetkým, ale byť v poriadku s tým, keď sa niekomu nepáči. Musela prísť až sem, aby zistila, že keď má samu seba a pár milujúcich a milovaných ľudí okolo, má všetko na svete.

Jej láska nadobudla nové rozmery, lebo milovať ľudí, ktorí ju milujú a ubližovať tým, ktorí jej ubližujú, je veľmi jednoduché, ale ona si nezvykla vyberať jednoduché veci. Ona si každý deň vyberá lásku.

„Milý denníček,

toľko som toho pochopila!Zistila som, že naše slová, činy a dotyky sú ako slnko a je len na nás, ako ich použijeme – buď nimi ľudí bolestivo popálime alebo ich použijeme s láskou a druhých nežne zahrejeme. Viem, niekedy je to ťažké, o to väčšmi, keď my sami prežívame niečo bolestivé, náročné, ale možno ľudia, s ktorými sa stretávame, zvádzajú ešte väčšie boje ako my. A my máme dve možnosti – buď im dáme to najlepšie z nás alebo to najhoršie. Zistila som, že máme v rukách obrovskú moc a spolu s takou mocou prichádza aj obrovská zodpovednosť. Verím, že všetko, čo robíme, je buď šírenie lásky alebo volanie po láske. Už v tom mám jasno, chcem rozdávať lásku a ak to pomôže  čo i len jednému človeku, niet pochýb o tom, že to má zmysel!“

Takáto je Lea. Milujúca, odpúšťajúca a žehnajúca všetkých, ktorí jej prídu do života. V živote sa veľakrát popálila, ale nikdy na druhých neprenáša ten spaľujúci oheň. Ona je slnko, ktoré sa rozhodlo prinášať svetlo všade, kde príde.

                                                                  Martina Kyselová, IV. C, SOŠP